Myšlienka spolupatričnosti, humanity a pomoci v ohrození, zvlášť pri požiaroch, viedla našich predchodcov už pred viac ako 150 rokmi k založeniu prvých dobrovoľných hasičských zborov. Stalo sa tak samozrejme najprv vo väčších mestách a komunitách, ale tieto mylienky sa neskôr presadzovali aj na obciach. Dobrovoľní hasiči, dnes požiarnici, vždy pristupovali zodpovedne a bez nároku na akúkoľvek odmenu k plneniu svojho poslania, predchádzaniu požiarov a ich likvidácii. S hrdosťou môžeme konštatovať, že nikdy v dejinách nebola práca hasičov či požiarnikov pre jej humánny a ušľachtilý charakter nikým spochybnená a nikdy nebola v rozpore so záujmami ľudu.

Čas rýchlo plynie. Mení sa spoločnosť aj život v organizácii. Každoročne prichádzajú noví členovia, iní odchádzajú, mení sa technika a to, čo stačilo v minulosti, dnes už nestačí. Boj proti požiarom si vyžaduje požiarnika všestranného, športovca aj technika, vytrvalého aj trpezlivého, aby aj na úkor svojho voľného času obetavo plnil úlohy v požiarnej ochrane. Dnešní naši požiarnici sú vzornými pokračovateľmi svojich predchodcov – hasičov, ktorí sa dobre zapísali do dejín našej obce. Požiarny zbor bol jedinou organizáciou, ktorá pretrvala taký dlhý čas, jediná, ktorej činnosť nikdy nezanikla a byť členom tejto organizácie nebolo povinnosťou, ale cťou. Dobrovoľní požiarnici nechýbali pri žiadnej dôležitej akcii, ktorá sa v obci udiala.

Dobrovoľné združenie občanov na úseku požiarnej ochrany, v dobe vzniku nazývané “HASIČSKÁ JEDNOTA”, bolo v Sedliciach založené v roku 1924, a hoci z jeho zakladajúcich členov už nikto nežije, ich mená sú natrvalo zapísané v análoch našej histórie.

V roku 1930 bol zbor rozšírený na 20 členov a bol zvolený prvý výbor. Veliteľom sa stal Imrich Dubecký, tajomníkom Ján Pavlovič, neskôr Jozef Ovary – správca školy, pokladníkom Jakub Fedor, strojník – gazda Imrich Petrenčák, revízormi Michal Kotulič a Štefan Tlumač. S menšími obmenami výbor pracoval dlhé roky. Boli to ľudia obetaví, schopní chrániť majetok a zdravie svojich spoluobčanov. K technickému vybaveniu patrila štvorkolesová ručná striekačka, na svoju dobu veľmi spoľahlivá a výkonná. Povinnosťou každého gazdu a hospodára bolo, aby mal doma jednoduché hasiace prostriedky, ktoré sa prísne kontrolovali. Bol to hák /kvaka/, tlmica /baba/ a sud s vodou. Pravidelne sa konal výcvik hasičského zboru s ručnou striekačkou. Na slávnostiach sa členovia predvádzali v slávnostných uniformách, ktoré si zakúpili z vlastných prostriedkov a zo ziskov z ľudových veselíc a majálesov, ktoré sa konali vo voľnej prírode. V roku 1934 sa konali oslavy 10. výročia založenia hasičského zboru v obci za účasti zástupcov Okresnej hasičskej inšpekcie z Prešova.

5. marca 1937 sa na schôdzi požiarnikov prejednávala výstavba kultúrneho domu s prístavbou pre hasičský sklad. Činnosť organizácie neprestávala ani počas vojnových udalostí.

16.1.1944 bolo zvolané volebné zhromaždenie a výbor bol rozšírený o ďalších členov. Námestníkom veliteľa sa stal Štefan Kotulič, riaditeľ školy Ondrej Šubjak sa stal zdeľovateľom a za veliteľa čaty bol zvolený Michal Timko. V tomto roku bolo v obci vykonané aj cvičenie, ktoré nariadilo Ministerstvo vnútra.

Rok 1951 sa vyznačoval rozšírením organizácie na 48 členov. Po prvý raz bolo utvorených 6 družstiev, z toho 2 ženské.

Veliteľom hasičského zboru bol Ján Pavlovič a jeho zástupcom Imrich Dubecký. Volený bol aj obecný vartáš, stal sa ním Štefan Makara. V roku 1952 bol hasičský zbor premenovaný na Miestnu jednotku československého zväzu hasičstva a za predsedu bol zvolený Ján Safko.

Roky aktívnej činnosti sa striedali s rokmi, kedy práca v organizácii stagnovala a obmedzila sa iba na najnutnejšiu činnosť a to prekontrolovať stav techniky. Avšak treba pripomenúť, že hasičom vždy ležala bezpečnosť obce na srdci. Vedeli, akým nebezpečenstvom by bol požiar v letných horúčavách, kedy voda v miestnom potoku takmer vyschla. Aj ich pričinením bolo vybudované v strede obce kúpalisko, ktoré v letnom období slúžilo nielen na občerstvenie obyvateľov ale aj ako zásobáreň vody v prípade požiaru. Žiaľ, z kúpaliska sa stali neskôr základy Obecného domu.

O výstavbe vodných nádrží sa rokovalo už v roku 1954, no doposiaľ ich naša obec nemá vybudované a aj v súčasnosti nám to spôsobuje problémy pri doplňovaní požiarnej vody do našej Tatry.

Rokmi sa menili nielen členovia hasičského zboru, ale aj požiarna technika. Ručnú striekačku vystriedala v r. 1947 prenosná motorová striekačka PPS – 8, v r. 1959 dopravná striekačka DS-16, v r. 1969 prenosná motorová striekačka PPS-12, ktorá nám slúži na hasenie, výcvik a súťaže dodnes a tohto roku vlastne oslavuje svoju tridsaťročnú činnosť. 25. októbra 1971 sme získali prvé požiarne vozidlo TATRU – 805, ktorá svojím vekom už dosluhovala, ale slúžila svojmu účelu. Prvé cisternové vozidlo naši požiarnici dostali pred 20-timi rokmi, čiže v roku 1979, a to ŠKODU 706 RTHP, CAS 25. Napriek tomu, že už bolo opotrebované a bolo potrebné ho často opravovať, slúžilo nám 10 rokov či pri požiaroch, živelných pohromách ale aj iných potrebných činnostiach. Snahou funkcionárov dobrovoľnej požiarnej ochrany, ale aj bývalého MNV, bolo získať lepšiu a novšiu techniku, nakoľko naša obec je značne vzdialená od Zboru požiarnej ochrany v Prešove a ako som už spomínal, nemáme vhodné zdroje požiarnej vody a pri požiaroch bol problém s jej dodávkou. Snaha a aktivita našej organizácie, za výdatnej pomoci predsedu MNV p. Tlumača a za pomoci JRD, ktoré nám vyšlo v ústrety a poskytlo garáž, vyvrcholila 10. júla 1989, kedy nám Okresná správa Zboru požiarnej ochrany dodala nové a najmodernejšie požiarne vozidlo TATRU – 815 CAS 32 s 8 000 litrovou nádržou na vodu, ktorého hodnota dnes predstavuje sumu niekoľko miliónov Sk.

Požiare, o ktorých máme záznamy, bolo v obci viacero. Išlo väčšinou o požiare hospodárskych budov, či lesného porastu a nespôsobili veľké majetkové škody. Čiernym dňom pre našu obec však bol 17. apríl 1959, kedy pri veľkom požiari na Žabskej strane zhoreli okrem stodôl, šôp a hospodárskych budov aj 3 obytné domy. Požiar likvidovali hasičské zbory zo Sedlíc, Prešova a okolitých obcí za výdatnej pomoci spoluobčanov. Tragicky dopadol požiar v susednej obci Suchá Dolina, kde živlu podľahli dve nevinné detské obete. Príčinou bolo aj to, že požiar bol neskoro spozorovaný a ohlásený, a hoci naša jednotka dorazila s vozidlom k miestu požiaru do 10 minút, oheň už dokonával svoje skazonosné dielo. Táto smutná udalosť nám musí byť ponaučením do budúcna, aby sme všetci zvýšili svoju ostražitosť a nedopustili opakovanie podobnej tragédie.

Comments are closed.